V českej lige si Malinu cenili. On zas ocenil jasne stanovený cieľ Žiliny

Slovenská reprezentácia mala svojho Višňu, Vlci majú svojho Malinu. Podobnosť čisto náhodná? Ani náhodou. „Ani neviem, ako to vzniklo, kto ma ako prvý takto oslovil. Rýchlo sa to však ujalo,“ zamýšľa sa Ľubomír Malina, ktorý vďaka svojmu priezvisku po prezývku nemusel chodiť ďaleko. Stačila zdrobnenina jeho priezviska a dnes medzi hokejovými kamarátmi reaguje na oslovenie „Malinka“.

A pridáva aj vysvetlenie podobnosti s niekdajším reprezentačným obrancom a hráčom NHL Ľubomírom Višňovským: „Vždy som ho vnímal, dokonca môžem povedať, že to bol aj môj vzor. Páčila sa mi jeho ofenzívna hra. Máme rovnaké krstné mená a podobné priezviská, také ovocné (úsmev). Podľa neho som si potom vybral aj číslo 17, respektíve v obrátenej verzii 71.“

Ľubomír Malina začínal s hokejom v rodnom Kežmarku, v dorasteneckom veku sa presunul do neďalekého Popradu. V drese HK si neskôr vyskúšal aj pôsobenie v extralige. „V Poprade som hrával do roku 2016, s prvoligovými zastávkami v Prešove a v Spišskej Novej Vsi. A pred sezónou 2016/2017 som odišiel do Českej republiky.“

Hladný vlk vyje lepšie

Slovenského zadáka získal do svojich služieb prvoligový Přerov. Zaň si napokon odkrútil tri sezóny, štvrtú v krajine našich západných susedov absolvoval za Havířov. „Nečakal som, že tam zostanem štyri roky,“ konštatuje Malinka pri spätnom pohľade.

„Musím však povedať, že som tam bol veľmi spokojný. Podmienky, ľudia, všetko fungovalo tak, ako malo. Keď som odchádzal zo Slovenska, tak zo šesť extraligových klubov malo finančné problémy. V prvej českej lige bolo niečo také nepredstaviteľné, v podobnej situácii bol jeden, možno dva kluby. Hoci Preřov a Havířov sú 40, respektíve 70-tisícové mestá, žili hokejom. Nie sú to metropoly, ale ľudia chodili na hokej, bavili sa ním. Asi je to tou českou náturou, tamojší ľudia si dajú radi pivo, klobásu a idú na hokej,“ približuje kežmarský rodák.

Keď už sa dostalo na pretras tradičné hokejové občerstvenie, zaujímalo nás, ako je na tom absolvent hotelovej akadémie s varením. „Veru, mal by som vedieť niečo navariť (úsmev). Väčšinou však som skôr pomocný kuchár a pomáham priateľke s varením. Nakrájam pripravím čo treba a ona už všetky ingrediencie zmieša a pripraví do výslednej podoby. Ako hokejista zažívam klasickú predzápasovú klasiku v podobe kuracieho mäsa s ryžou či cestovinami. No medzi tréningom a zápasom už nejem takmer nič, maximálne si dám keksík. Niekto by povedal, že mi potom chýba energia, ale ja sa cítim lepšie. Hladný vlk vyje lepšie.“

Jágr či Plekanec zdvíhali úroveň ligy

Ľubomír Malina patril v druhej najvyššej českej súťaži medzi vážených hráčov. Miestni oceňovali najmä jeho spoľahlivosť, ktorá je u obrancov vysoko cenená. Ktorých hokejistov vnímal ako výrazných na ľade on?

„Čo sa týka hráčskych kvalít, tak musím povedať Romana Pšurného, s ktorým som hral v Preřove. Bežne mával 40-bodové sezóny, podľa mňa je to center hodný extraligy. Veľmi dobrým kapitánom bol v Preřove Tomáš Sýkora a nesmiem zabudnúť na Milana Procházku, ktorého si fanúšikovia možno pamätajú aj z pôsobenia v žilinskom drese. Samozrejme, keď do ligy prišli Jaromír Jágr, Petr Vampola či Tomáš Plekanec, zdvihli jej úroveň. Keď chcelo Kladno ísť na postup, veľmi ťažko sa proti nemu hralo. Takisto České Budějovice mali vždy našlapaný tím. Celkovo, v tej súťaži hralo veľa kvalitných hokejistov, ktorých však ľudia možno ani nepoznajú. A hral som tam aj ja a Lenďo!“ smeje sa.

Dídžeja museli meniť

Po uplynulej sezóne, ktorú predčasne ukončila pandémia, sa 29-ročný hokejista začal obzerať po novom pôsobisku. V hre bola najmä Česká republika, ktorú ligovo spoznával v posledných rokoch a Slovensko. „Ak by sa naskytla taká možnosť, vedel som, že sa chcem vrátiť domov,“ prezrádza.

Konkrétna ponuka napokon prišla od žilinských Vlkov: „Vnímal som, že Vlci chcú ísť správnym smerom. Videl som, že podpisujú kvalitných hráčov. Zaznamenal som príchody Tomáša Urbana, Šimona Petráša či Ondra Mikulu, ktorí podpísali pred mnou. Ozval sa mi Fero Skladaný, stretol som sa aj s pánom majiteľom Rastislavom Chovancom. Opísali mi víziu klubu. Povedal som si, prečo nie? Nerobilo mi problém ísť do prvej ligy, keď išlo o mužstvo s jasne stanoveným cieľom. Nepotreboval som sa nutne vrátiť do extraligy, veď aj v Českej republike som hral prvú ligu. Zdalo sa mi to ako dobrá vízia a zatiaľ môžem potvrdiť, že to tak naozaj aj je. Pracuje sa tu na sto percent.“

Spoľahlivý obranca, ktorému málokedy chýba úsmev na tvári, nás vzal nahliadnuť i do kabíny a na pozície, ktoré zastávajú jednotliví hráči. Jaroslava Markoviča poznáme ako kapitána, Dominik Rehák je zodpovedným pokladníkom. A čo dídžej? „Hudbu púšťal Safa (Igor Safaraleyev, pozn. red.), ale trošku sme mu to zatrhli. Začal totiž hrať viac ruské pesničky ako slovenské,“ prezrádza Malinka.

„Takže sme to trošku obmenili. Väčšinou to nechávame na mladých, aby vybrali niečo zábavné a tanečné. Ešte Ondro Mikula sa angažuje. Vždy si pustí tú istú pesničku, keď ideme na ľad. Či už je to tréning, alebo zápas. Ide o pesničku Ostravo od Jara Nohavicu. A trošku nám s ňou už lezie na nervy (smiech). Čo sa týka vtipov, každý posranduje, podpichovačky u nás fungujú. Musím spomenúť Džajra (prezývka Jaroslava Markoviča, pozn. red.), ten dostáva najväčšiu záťaž. Ale zvláda to,“ zakončil.