Pokračovateľ hokejového rodu Rehákovcov navštevoval kabínu odmalička

Priezvisko Rehák môžeme s pokojným svedomím označiť za hokejové. Najrýchlejšej kolektívnej hre sa venujú jeho nositelia už niekoľko generácií a jeden z nich aktuálne sedí aj v kabíne Vlkov.

„Pamätám si, že ešte keď otec hrával vo Zvolene, začal som za ním chodiť do kabíny. Mohol som mať tak tri roky a vždy po zápase som tam za ním utekal,“ spomína dnes 25-ročný Dominik Rehák.

Jeho otec, Róbert Rehák, v roku 1997 vymenil Zvolen za neďalekú Banskú Bystricu. Od toho sa odvíjajú aj spomienky jeho prvorodeného syna: „Z Banskej Bystrice si toho pamätám viac. Napríklad pokriky po víťazných zápasoch, ktoré neboli veľmi slušné. Oco mi vždy zapchával uši, boli však chytľavé a ja som si ich potom doma pokrikoval (úsmev).“

S bratom v jednej päťke

Keď sa rozhodnete venovať tomu istému, čomu sa venoval aj váš rodič, automaticky vzniká priestor na dobre mienené rodičovské rady. O to viac, ak je váš otec dvojnásobným slovenským šampiónom.

„Otec bol mojím najväčším kritikom, ale vždy to myslel dobre,“ prezrádza Dominik. „Ja som ho však málokedy počúval. Určite, bola to chyba, ale tak to má asi každý, že skôr počúva iných, ako svojho otca. Chcel mi poradiť, ale väčšinou mi hovoril to, čo som urobil zle. Aby som to mohol napraviť. Postupne som ho však počúval viac a viac a dodnes som mu vďačný. Takisto starkému (Pavlovi Rehákovi, pozn. red.), ktorý takisto hrával hokej a celé to vlastne začal.“

Najmladším hokejistom v rodine je momentálne Samuel, ktorý ako hráč Žiliny hosťuje v extraligových Nových Zámkoch. „V detstve som na dvore stále hrával hokej, spolu s ďalšími chalanmi. Začal som brávať so sebou aj brata, takže u neho to takto prirodzene začalo. Azda by nebol futbalista, keď sme všetci hokejisti,“ usmieva sa starší z bratov Rehákovcov.

Bratské súperenie vraj príliš neprežívali, ale Dominik sa zrazu dostal do podobnej situácie, v akej bol predtým jeho otec: „História sa opakuje, ja sa snažím Samovi niečo poradiť a on ma má v paži (úsmev). Ale občas si dá povedať.“

Podarilo sa im zahrať si proti sebe aj spolu, dokonca v žilinskom drese. „Tešili sme sa, ale nejako extrémne sme to neprežívali. Zahrali sme si spolu v päťke, Samo mi dokonca prihral na gól. Bolo to pekné, zahrať si s bratom.“

Bronzová rozprávka slovenských mladíkov

Podobne ako Jakub Linet, aj Dominik Rehák je držiteľom mládežníckeho titulu majstra Slovenska. V sezóne 2009/2010 triumfovalo žilinské družstvo starších žiakov na finálovom turnaji o národný titul. Zo súčasného kádra Vlkov sa oň okrem Dominika zaslúžil brankár Maroš Mikoláš a v tíme trénerov Jána Kocúra a Stanislava Škorvánka vtedy boli i ďalšie zvučné mená ako Peter Cehlárik či Róbert Lantoši.

„Náš ročník bol vtedy silný, prakticky od šiesteho ročníka sme sa stále držali na popredných priečkach. Vyvrcholilo to, keď sme boli deviataci, na finálovom turnaji v Poprade. Boli sme vtedy ešte deti, ale dobre sa na to spomína,“ hovorí Dominik.

V zbierke našej dvanástky sa však nachádza ďalší cenný kov, dokonca z medzinárodnej scény. Žilinský útočník bol súčasťou slovenského výberu U20, ktorý na prelome rokov 2014/2015 získal bronz na šampionáte v Kanade.

„To bola rozprávka, niečo nádherné. Boli sme skvelá partia, tím sa budoval niekoľko rokov. Nešli sme tam s tým, že získame medailu. Boli sme skromní, ale veľmi sme chceli. Ako hovorím, výborná partia, s chalanmi si aj teraz občas napíšeme, stretneme sa,“ opisuje Dominik.

Základným cieľom slovenských tímov na majstrovstvách sveta tejto vekovej kategórie býva udržanie sa medzi elitou. Zverenci trénera Ernesta Bokroša sa s tým však nechceli uspokojiť. „Hneď v prvom zápase sme dostali osmičku od Kanady. To nás trošku pribrzdilo. Následne sme však vyhrali nad Fínmi a uvedomili sme si, že môžeme vyhrávať aj nad takýmito tímami a ísť ďalej,“ spomína niekdajší mládežnícky reprezentant.

Slováci obsadili v základnej A-skupine tretiu priečku a v štvrťfinále ich čakal český celok: „Vedeli sme, že ak prehráme, končíme. Naopak, ak by sme vyhrali, postúpili by sme ďalej. Bola tam veľká motivácia, veď sme hrali proti Čechom. V družstve mali veľké hviezdy, no my sme chceli vyhrať. A podarilo sa to. Musím ešte spomenúť, že celý turnaj nám fantasticky chytal Denis Godla, čo bol základ úspechu.“

Slovenskí reprezentanti poslali výhrou 3:0 domov český tím, ktorý mal na súpiske mená ako David Pastrňák, Jakub Vrána či Dominik Kubalík. V semifinále síce podľahli Kanade (5:1), ale v poslednom zápase zabojovali, zdolali Švédsko (4:2) a pred vyše 13-tisícovým publikom mohli oslavovať druhú slovenskú medailu z majstrovstiev sveta hráčov do 20 rokov.

„Ak by niekto mal odcestovať na takýto šampionát a požiadal ma o radu, povedal by som mu, nech si to ide hlavne užiť. A nech dá do toho všetko. Dostaneš sa tam zväčša raz za život. Ale neznamená to, že keď ti to nevyjde, tak si skončil. Treba si to užiť a hrať naplno, bez extrémneho tlaku. Ak si hráč nastaví hlavu tak, že si bude hokej užívať a všetko bude chcieť robiť naplno, môže uspieť,“ dodáva majiteľ bronzovej medaily.

Cenná kanadská skúsenosť

Okrem žilinského a slovenského dresu si Dominik Rehák stihol počas svojej kariéry obliecť aj dres Nových Zámkov v extralige či bratislavského Slovana v KHL. A rok si odkrútil v kanadskej juniorke v tíme Victoriaville Tigres.

„Absolútne neľutujem, že som tam išiel,“ hovorí presvedčivo aj s odstupom času. „Dalo mi to veľa do hokejového aj civilného života. Naučil som sa samostatnosti, čo-to po anglicky. V sedemnástich rokoch som odišiel od rodičov a odvtedy som s nimi prakticky už ani nebýval. Vo všetkom mi to pomohlo. Ten rok mi možno nevyšiel hokejovo úplne ideálne, ale na to sa už nepozerám. Bolo to tak, ako to malo byť.“

Dnes je stále mladý, no už značne skúsený útočník späť v Žiline a verí, že súčasná situácia sa čoskoro zmení k lepšiemu a bude môcť so spoluhráčmi vykorčuľovať na ľad. „Nás nič nezastaví, #idemedalej,“ odkazuje Dominik fanúšikom.