Na začiatku sme si pomáhali prekladačom v telefóne, spomína Linet

Návrat strateného vlka. Takto poeticky by sa dal nazvať tohtoročný príchod útočníka Jakuba Lineta naspäť domov, do Žiliny. Po siedmich rokoch, ktoré strávil ako člen iných mužstiev, je späť na ľade, kde sa ako škôlkar učil korčuľovať. Bohatší o skúsenosti, pripravený spoločne s celou svorkou vytiahnuť Žilinu na výslnie.

„Ku hokeju som sa prvýkrát dostal vďaka verejnému korčuľovaniu, na ktoré ma priviedli rodičia. Tam som prvý raz pričuchol k ľadu. Zapáčilo sa mi to, preto sme sa potom išli pozrieť na detské hokejové tréningy. Postupne, kúsok po kúsku som si skladal hokejový výstroj a čoskoro som už chodil na tréningy pravidelne,“ približuje dnes 30-ročný hokejista.

Dominantní majstri dorastu

Najväčší úspech v mládežníckom veku dosiahol v sezóne 2007/2008, keď sa s dorasteneckým družstvom Žiliny stal majstrom republiky. „V mládeži sme sa zišli super partia. Najmä v tej sezóne, keď sme získali titul,“ spomína Kubo Linet. „Boli tam aj chlapci z Kubína, veľmi šikovní. Nik nikomu nič nezávidel, všetko do seba zapadlo. Navyše, tréner Hrnčár prišiel s niečím novým, už sme hrali určitý systém a prinieslo to svoje ovocie.“

Dodáva, že počas sezóny ich potrápili najmä výbery Trenčína či Popradu, ale mladí vlci napokon preukázali suverénnosť: „Celkom sme ligu v ten rok ovládli. Nehralo sa play-off, len dlhodobá súťaž. Tuším, že už sedem zápasov pred koncom sme mali istotu majstrovského titulu.“

Na Michalovce dával referencie Šeliga

Prechod do seniorskej kategórie bol u Jakuba relatívne plynulý. Už v súťažnom ročníku 2010/2011, ešte ako člen žilinskej juniorky, si za mužský tím odkrútil päť extraligových stretnutí. V ďalšej sezóne už ich bolo desaťnásobne viac, ale hosťovanie v prvoligových Michalovciach v sezóne 2012/2013 zároveň naznačilo blížiacu sa „východniarsku“ etapu.

„Keď som začínal v áčku, bol som mladý. Za trénera Jančušku sme my, mladí, dostávali príležitosť, veľa sme hrávali. Potom však prišla výmena trénera a novému koučovi sme už nesedeli do mužstva. Dostal som možnosť ísť na hosťovanie do Michaloviec, kde už rok predtým hrával Jano Šeliga,“ opisuje hráč s číslom 93-kou na drese.

Od niekdajšieho hráča Žiliny, ktorý v tom čase bojoval za farby Michaloviec, dostal na slovenský Mičigen dobré referencie. Rozhodol sa teda skúsiť to pri Zemplíne: „Nevedel som, do čoho idem. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Bol som však milo prekvapený, keď som tam prišiel. Z tréningov aj z ľudí okolo hokeja. Som rád, že som dostal príležitosť vyskúšať si niečo iné.“

Po francúzsky vie pozdraviť

V nasledujúcich rokoch figuroval najmä na súpiske Michaloviec, v sezóne 2015/2016 si však obliekol dres Bardejova a o rok neskôr si na konto pripísal aj zahraničný angažmán. Zlákala ho krajina Eiffelovej veže a croissantov.

„V Bardejove sme mali dobré mužstvo aj ambície. Žiaľ, v baráži sme do extraligy nepostúpili. Klub sa následne rozhodol ukončiť prvoligové pôsobenie. Hľadal som teda nejakú alternatívu. Vždy som chcel vyskúšať zahraničie a keďže som mal už po škole, keď prišla ponuka z Francúzska, povedal som si, prečo nie.“

V tíme La Roche sur Yon bol súčasťou česko-slovenskej skupinky hokejistov, s jazykom teda príliš nebojoval: „Francúzštinu som sa však chcel naučiť. Myslel som si, že keď ju budem všade okolo seba počuť, možno sa na mňa niečo nalepí. Mal som aj obdobie, keď som sa ju snažil učiť. Viem však maximálne pozdraviť (smiech). Francúzština je dosť ťažká, navyše, ja asi veľmi nemám talent na jazyky.“

A ako sa mu Francúzsko pozdávalo po hokejovej stránke? „Tam to nie je veľmi o hokeji, veď za sezónu sme tam odohrali asi polovicu zápasov oproti Slovensku. Približne 24-25. Mne veľmi nesedela mentalita miestnych, som zvyknutý na niečo iné. Bola to však pekná skúsenosť. Vyskúšal som to, koniec-koncov, kvôli tomu som tam išiel. Ale doma je doma, preto som sa rozhodol vrátiť na Slovensko, do Michaloviec.“

Rozumejú si na ľade aj mimo neho

Pôsobenie v Michalovciach prinieslo žilinskému rodákovi mnohé. Jeho najproduktívnejšiu sezónu (53 bodov v sezóne 2018/2019), triumf v prvej lige aj následný postup do extraligy. Najmä však parťáka do útoku, s ktorým si nesmierne rozumel na ľade. A vďaka moderným technológiám si rýchlo dokázali porozumieť aj mimo neho.

„Tréner zo začiatku skúšal Igora v rôznych päťkách. Potom nás dal spolu do útoku, aj s Majom Róthom a celkom sme si ako trojica rozumeli. Keď sme však spolu prvýkrát hrali v Michalovciach a potom sme si šli sadnúť s chlapcami, rozprával som sa s Igorom prostredníctvom prekladača v telefóne,“ usmieva sa Jakub Linet.

„Ja po rusky neviem. Ale keď sa rozprávame a zachytím nejaké slová, viem si odvodiť, o čo ide. Rozumiem tomu, navyše, veľa slovíčok je podobných. Igor to mal podobne. Povedal by som, že po slovensky sa naučil veľmi rýchlo, rozumie nám. Takže v tom problém nie je,“ dopĺňa.

Keďže počas pôsobenia na východe Slovenska bývali v rovnakom hoteli, okrem hodín na ľade trávili spolu veľa času aj mimo neho. Dohadovali sa aj o tom, kto obsadí pozície strela a nahrávača? „Nemáme to vyslovene podelené. Skôr je to o tom, na koho to na konci vyjde. Veľakrát sa stane, že Igor vypracuje šance a na konci akcie som ja. Alebo naopak. Záleží od situácie,“ uzatvára starší zo zohratej slovensko-ruskej dvojice.