Marcel Petran: Keď budeme hrať svoj hokej a nepoľavíme, tak na nás nik nemá

Má dvoch synov, ktorí sa narodili v rovnaký deň. So smiechom však hovorí, že také niečo neplánoval. Marcel Petran na ľade svojou hrou budí rešpekt, mimo mantinelov však ide o príjemného, komunikatívneho človeka. Vo víkendovom rozhovore s 35-ročným Liptákom sa dozviete, ako si zvykol v kabíne Vlkov, ako zvláda dennodenné cestovanie vlakom, ako vníma naše mladé defenzívne rady a kedy neváha zhodiť rukavice.

Marcel, v Žiline si už nejaký ten mesiac. Ako si si zvykol na prostredie, spoluhráčov, fanúšikov?

Áno, konkrétne už tri mesiace, ďakujem (smiech). Som tu spokojný. Chvíľu som sa oťukával, spoznával som kabínu, nových hráčov, prostredie. Ale zvykol som si a už som tu zabehnutý, ako doma.

Musel si si na niečo dlhšie zvykať, prípadne ťa niečo zaskočilo?

Ani nie. Už mám za sebou nejaký ten rôčik v hokejovom živote a viem sa rýchlo prispôsobiť. Či už prostrediu, alebo ľuďom. Som dosť komunikatívny a nemám problém dať sa do reči ani so starými, ani s mladými. Takže to bolo rýchle.

Prvú časť sezóny ste mali hektickú, okrem ligových zápasov ste odohrali aj pohárové. Ako ju hodnotíš?

Mali sme celkom dobrú prípravu, hoc náročnú. Niekedy som mal pocit, že sa trénuje až veľmi. Toľko, ako v prvej lige, som dakedy netrénoval ani v extralige. Ale tréneri určite vedia, na čo to bolo dobré a prinesie nám to ovocie, respektíve už aj prináša.

Som pozitívny človek, takže aj doterajšie dianie vnímam pozitívne. Mali sme zopár víťazných zápasov, šnúru výhier, všetko klapalo. Predtým, na začiatku, sme síce nejaké zápasy prehrali, ale mužstvo je tak kvalitné, že ukazujeme a ukážeme našu silu. Rozprával som sa s chalanmi v šatni aj s trénermi, o tom, že je lepšie dostať facku na začiatku sezóny, keď sa človek ešte vie pozbierať a povzbudiť. Ako neprehrať žiaden zápas, prísť do play-off a vyhorieť.

Do práce, na zimák dochádzaš z Liptovského Mikuláša. Ako tráviš čas vo vlaku?

Áno, v podstate každý deň dochádzam z Liptovského Mikuláša. Iba počas zápasových dní prespávam v kabíne. To mi nerobí problém. Už pred sezónou som hovoril, že ja nechcem žiadne ubytovanie, stačí mi nejaký gauč, na ktorom občas prespím. V tomto som skromný človek.

Spočiatku som chcel chodiť autom, ale Ružomberok a Strečno ma rýchlo z toho dostali. Vlakom je to v pohode, akurát v poslednom období sú nejaké práce na trati, takže párkrát som už meškal na tréning. Ale inak mi to vyhovuje. Tú hodinku vo vlaku strávim po svojom, dám si kávu, najem sa, vybavím si nejaké veci a popozerám, čo je nové vo svete.

Máš doma dvoch malých synov. Voľný čas teda patrí najmä rodine, však?

Pravdaže. Ráno sa s nimi rozlúčim, starší Adamko ide do škôlky, s mladším Maťkom je doma manželka. Poobede, keď prídem domov, rovno pálim po staršieho do škôlky a snažím sa ho vytiahnuť von. Či už hráme futbal, alebo hokej, čokoľvek. Nezastavíme sa. Človek by si možno dakedy aj podriemal, ale deti to nedovolia (úsmev).

Koľko rokov majú synovia?

Adamko má päť rokov a sedem mesiacov, Maťko má sedem mesiacov. Narodili sa v rovnaký deň, akurát päť rokov po sebe. Oslavovať teda budú spolu a ja si to aspoň zapamätám (úsmev). Každý sa ma pýta, či sme to tak naplánovali. Kiežby. Chcel by som ešte dcérku, keby to šlo, tak by som naplánoval ešte dievčatko s rovnakým dátumom narodenia.

Vedieš staršieho syna k športu?

Vediem ho k pohybu. Nemám určené, či bude hokejista, alebo futbalista. V tomto mu nechávam voľnú ruku. Momentálne mal futbalové obdobie, ale futbal im teraz končí, takže presedláme na hokej. Bude to trošku ťažšie, lebo minulý rok som bol v Mikuláši, takže na tréningy chodil častejšie. Teraz je to zložitejšie, ale nejaký čas a priestor na ľade si pre neho určite nájdem.

V tejto sezóne si už viackrát zhodil rukavice. Vyhľadávaš potýčky či skôr ony vyhľadávajú teba?

Viem zvýšiť hlas, keď je to potrebné. Či už na ľade, alebo v kabíne. Potýčky nevyhľadávam, ale keď už na ne dôjde, určite sa im nebránim. Niekedy však sú na ľade situácie, keď to hraničí s fair-play a vtedy ma to trochu nahnevá. Nemám problém zastať si brankára, spoluhráčov či sám seba.

Zároveň si najproduktívnejším obrancom nášho tímu. Je ti prirodzené ofenzívne poňatie hry a podporovanie útoku?

Túto informáciu som sa dozvedel pred pár dňami. Jeden kamarát mi hovoril, aký som ja strelec a podobne. Určite to však nie je mojím cieľom. Ja som sem prišiel s úplne inými plánmi, mám tu inú pozíciu. Som jedným zo starších hráčov, mám pomôcť dať kabínu do poriadku, zvýšiť hlas, keď je treba. Zároveň podporiť mladých chalanov a byť im príkladom.

Spočiatku som ani nehral presilovky. Ale všetko to bolo vykomunikované s trénermi, ja som jasne defenzívny typ. Viac som na oslabovky, na to, ako blokovať prihrávky či strely a nedostávať góly. Ale áno, v poslednom období mi tam niečo padlo, vyšla nejaká prihrávočka a nazbierali sa body. Primárne som tu však na niečo iné.

Tento rok máme pomerne mladú obranu, z čoho, logicky, vyplývajú aj chyby. Ako to vnímaš a čo s tým?

Obrana je mladá, to je pravda. Sú to však všetko šikovní chlapci, ktorí majú kariéru pred sebou. Učia sa a myslím si, že práve táto prvá liga je pre nich super východiskom do ďalšieho hokejového života. Máme celkom vyrovnané obranné dvojice, v defenzíve sú starší i mladší hráči, korčuliari aj takí ako ja, čo sme viac na silový hokej. Mne sa to celkom páči.

V doterajšom priebehu sezóny sme už odohrali zápas s každým súperom. Ktoré mužstvá sa ti javia ako najväčší konkurenti v boji o popredné priečky?

Myslím si, že máme tak dobré mužstvo, že keď budeme stále hrať svoj hokej a nepoľavíme, tak na nás nik nemá. Ani doma, ani vonku. Po prvej časti sezóny by som však asi povedal Topoľčany. Aj preto, lebo som sebakritický a ja osobne som hral v tom zápase veľmi zle. Dostal som všetky štyri góly, na dva som, takpovediac, nabil. A možno ešte Humenné. Ale keď sa pozrieme na výsledky, vidíme, že každý môže prehrať s každým. Pozerám sa však najmä na nás – máme dobré mužstvo, podľa mňa najkvalitnejšie v lige. Keď budeme nohami na zemi, tak prevalcujeme každého.