Klobúk dolu, ako si to všetko sadlo, hovorí Lenďák o partii Vlkov

Hokejová kabína bola pre neho obľúbeným miestom už odmala. Že ste takýto príbeh o našom hráčovi čítali nedávno? Nuž, zdá sa, že vo vlčej svorke máme viacero synov hokejových otcov. Podobne, ako kariéra Dominika Reháka, totiž začala aj kariéra Martina Lenďáka.

„Môj otec hrával za Košice. Vyrastal som teda v hokejovom prostredí, ako malý som stále chodil do šatne,“ prezrádza rodák z východu republiky. „Považoval som to za normálnu súčasť života. Tak, ako niekto chodí do roboty, môj oco chodieval každý deň na štadión. A ja s ním. Bolo to pre mňa úplne normálne a, prirodzene, moje kroky viedli k hokeju.“

Iný šport vraj u neho nemal šancu: „Stopercentne som sa venoval vždy iba hokeju. Páčil sa mi hokejový životný štýl, všetko, čo so sebou prináša. Kabínu, prostredie, partiu, celkovú atmosféru. Už v detstve som vnímal vtipy, ktoré kolovali v šatni, odmala sa mi to páčilo. Popri hokeji si však sem-tam zahrám futbal či tenis.“

Po boku výnimočného Jágra

Okrem materského klubu si Lenďo, ako ho volajú spoluhráči, zahral v prvých rokoch svojej profesionálnej kariéry aj za Trebišov či Michalovce. V roku 2014 prišiel presun do Českej republiky, kde tri roky obliekal dres Havířova a následne kladnianskych Rytierov.

Prvoligový klub, ktorý vlastní Jaromír Jágr, sa v sezóne 2017/2018 prebojoval do baráže o extraligu. Do najvyššej súťaže sa mu napokon podariť nepostúpilo, no slovenský obranca na pôsobenie v Kladne spomína rád: „Môj otec odtiaľ pochádza. Žil som tam u svojej rodiny, bolo to, akoby som bol doma. Po športovej stránke sa nám počas sezóny takisto darilo, skoro sme postúpili do extraligy a zahral som si s Jágrom. Za jeden rok sa mi podarilo stihnúť dosť významných vecí v mojej kariére.“

O hokejistovi s legendárnou 68-čkou na drese kolujú rôzne chýry. Ako Jaromíra Jágra, čo by spoluhráča, vnímal Martin Lenďák? „Podľa mňa je dosť špecifický človek. Svojou zodpovednosťou a pracovitosťou je iný, ako ostatní. V jeho veku by už nemusel nič robiť, no on stále veľa trénoval. Navyše, bolo z neho cítiť psychickú pripravenosť a skúsenosti. Je výnimočný nielen ako hokejista, ale aj ako človek.

Keď bol zranený, bol v pozícii tretieho trénera a zameriaval sa na presilovky. A na tom bolo badať, aký je výnimočný hráč. Vnímal hru úplne inak, ako naši tréneri. Videl veľa detailov a vždy, keď nám dával rady, ťažili sme z nich.“

Hokejové výlety autobusom do Rumunska

Po angažmáne v stredných Čechách sa Martin Lenďák vrátil naspäť na Slovensko. Sezónu 2018/2019 začal v Košiciach, zahral si však počas nej aj za Liptovský Mikuláš a za Humenné. Potom sa opäť rozhodol pre pôsobenie v zahraničí, ale tentoraz zamieril k južným hraniciam Slovenska.

„Život v Maďarsku bol fajn,“ spomína na pôsobenie v klube Dunaújvárosi Acélbikák. „Išlo o menšie mesto, ale čo sa týka komfortu, nič mi tam nechýbalo. Keď chcel človek viac ruchu, mohol ísť do neďalekej Budapešti. Naopak, keď chcel pohodu, mohol ostať doma na byte a zapnúť si Xbox. Mne sa tam páčilo, dala sa tam dokopy aj dobrá partia. Mesto síce bolo menšie, ale na život počas sezóny, keď je veľa zápasov a tréningov, bohato postačovalo.“

Špecifikom nadnárodnej súťaže Erste liga, v ktorej Lenďákov niekdajší klub pôsobil, boli dlhé tripy do Rumunska. Počas nich strávil 27-ročný obranca so spoluhráčmi veľa času v autobuse.

„Keď sme išli na prvý výjazd, bol to pre mňa skok do neznáma. Cesta trvala dvanásť – trinásť hodín. Ak sa niečo stalo, tak aj štrnásť. Človek videl inú krajinu, mal som pocit, akoby som sa vrátil v čase. Dobrá skúsenosť do života, ale že by som sa v budúcnosti chystal do Rumunska, to určite nie,“ hovorí s úsmevom.

Medzi Vlkmi vládne vzájomný rešpekt

Pomaly sa dostávame do súčasnosti, na Slovensko, na žilinský zimák. Práve ten je pre Lenďa od leta domovským stánkom. Ako vníma partiu, ktorá má za sebou prvé spoločné mesiace? „Mám dobrý pocit z toho, čo sa trénerovi Dušanovi Gregorovi v spolupráci s Ferom Skladaným podarilo dať dokopy,“ reaguje pohotovo. „Nečakal som, že sa stretne takáto dobrá partia. Klobúk dolu, ako si to všetko sadlo. Myslím, že keď zvládneme toto horšie obdobie, následne môžeme pomýšľať na ten jeden jediný cieľ, ktorý máme.“

Káder Vlkov má svoju nespornú kvalitu. Tvoria ho jednotlivci, ktorí však pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia nájsť spoločnú reč.

„Možno sme niektorí tvrdohlavejší, ale vieme si nechať poradiť, uznať si chybu, navzájom sa rešpektovať a potlačiť svoje ego v prospech tímu. Podľa mňa všetci, čo sme sa tu stretli, toto dokážeme. A to je veľmi podstatné.

Posledný rok som hral v Maďarsku, predtým v Košiciach, kde nebola bohvieaká partia. Teraz zažívam najlepšiu hokejovú partiu. Konečne rozprávam vo svojom jazyku, s chlapcami si rozumieme na ľade aj mimo neho,“ pootvoril Martin Lenďák na záver dvere do žilinskej šatne.