Jaroslav Markovič: Za 35-zápasovú víťaznú šnúru patrí uznanie celému mužstvu

Tretia sezóna Jaroslava Markoviča v žilinských farbách napokon získala prívlastok majstrovská. V kľúčových momentoch znel v kabíne Vlkov (nielen) jeho hlas a motivačné slová padli na úrodnú pôdu, keď sme dokázali zvrátiť vývoj finálovej série vo svoj prospech. Gólom 18 sekúnd pred koncom riadnej hracej doby tretieho finálového zápasu sa o to na rodnom ľade postaral samotný Džajro. Nebol to však jediný moment, ktorý skúsenému útočníkovi utkvel v pamäti.

Máme za sebou dlhú, náročnú sezónu. Ktorá časť tvojho tela si najviac vydýchla, že už je po nej?

Asi hlava, tá je vždy najpodstatnejšia. Bolo to náročné, trochu stresujúce. Bol tam tlak, všetci čakali, či Žilina zakopne. Zároveň sme si však užili veľa zábavy a celá sezóna stála za to. Chýbal tomu len posledný krok. Ale hodnotiť ju kvôli tomu ako neúspešnú, to by sme klamali sami seba. Takže, bola to úspešná sezóna, akurát bez vrcholu.

Keď to trošku rozmeníme na drobné, aká bola uplynulá sezóna z tímového, ale aj z tvojho osobného pohľadu?

Z tímového pohľadu niet o čom. Rekord 35 vyhratých zápasov v rade hovorí za všetko. Nestáva sa často, že by mal v hokeji niekto toľko víťazstiev v rade, nieto ešte vo futbale či v iných športoch. Podľa mňa je to unikát, za ktorý patrí uznanie celému mužstvu. To sa totiž skladalo skoro nanovo, prišli noví hráči, ktorí si museli zvyknúť na tunajšie fungovanie. Úvod bol kadejaký, ale postupne si to sadalo. Od začiatku tej série to bola šialená jazda. Celkovo, veľa pozitívneho prevláda nad negatívnym. Taký bol len záver, ale myslím si, že sezóna sa musí hodnotiť hlavne pozitívne.

Ktoré momenty z nej ti najviac utkveli v pamäti?

Asi víťazstvo v pohári. Nikto nás nefavorizoval, išli sme k extraligistovi do Prešova a všetci čakali, že prehráme. Podali sme tam však koncentrovaný výkon a vyhrali pohár. To bol prvý moment, keď bolo poznať, že mužstvo je na správnej ceste.

A potom celé play-off, s vyvrcholením v podobe vybičovanej série s Martinom. Tie zápasy, atmosféra, to by sa dalo porovnávať s extraligou.

Nám ako prvý v súvislosti s tebou napadne vyrovnávajúci gól 18 sekúnd pred koncom tretieho finálového duelu...

Zhodou náhod, včera som robil rozhovor do jedného martinského týždenníka a redaktor sa ma spýtal na tento moment. Veľa ľudí to ťažko znášalo, že som ten gól prežíval. Ale bolo 18 sekúnd do konca a dá sa povedať, že nám zachránil sezónu. Môžem nesmelo povedať, že to bol zlom celej sezóny. Na rovinu, keby sme prehrávali 3:0 na zápasy, neviem, či by sme to ešte otočili. Nechcel som ten moment nejako vypichovať, ale vyšlo to na mňa. Taký je život, niekedy si človek nenavyberá. Strávil som v Žiline tri roky a som za to vďačný. Z gólov som sa vždy radoval, navyše, keď 18 sekúnd pred koncom „zachránite sezónu“, tak neverím, že z desiatich ľudí by sa desiati neradovali.

Počas zápasov v Martine sme chvíľami mali pocit, že z tamojšej diváckej kulisy načerpávaš energiu. Ako sa ti hralo v takej vybičovanej, niekedy až nepriateľskej atmosfére?

Hokej je o emóciách, o atmosfére. Po dvoch rokoch sme mali konečne divákov na tribúnach, takže my sme si to všetci užívali. Či už to bolo v Martine, alebo v Žiline, oba fanúšikovské tábory spravili neskutočnú atmosféru. Z toho sme brali energiu všetci, nielen ja. Aj keď to bola nepriateľská atmosféra, užíval som si to, pretože pred zaplnenými tribúnami sa hrá úplne inak ako bez divákov.

Apropo, fanúšikovia. Čo to pre vás znamenalo, že po dvoch rokoch mohli prísť na štadión?

Je to úplne iný šport. Bez divákov to nemá zmysel. Všetci to vedeli, všetci o tom hovorili, ale nikto s tým nič nerobil. Teraz to vidno aj na extraligovom finále Slovan vs. Nitra. Je radosť na to pozerať, keď sú tam fanúšikovia, je to úplne iný hokej. A tak je to všade, aj v hokeji – pozrite sa na anglickú Premier League, bez divákov je to o ničom. No keď tam sú, je to najlepší futbal na svete. S divákmi je to diametrálne odlišné a my sme vďační, že sme to mohli zažiť. Sériu s Martinom si bude asi veľa ľudí ešte dlho pamätať.

V kabíne si patri medzi hlavných motivátorov. Boli momenty, keď sa ti ťažko hľadali slová?

Po prvých dvoch prehrách s Martinom asi nikto nenašiel slová na to, čo sa deje a čo sa asi ide diať. Ja som však v hlave nastavený pozitívne, čo sa má stať, stane sa. Navyše, po minulom roku nás už asi nič neprekvapí (úsmev). Ťažko sa hľadali slová v baráži s Liptovským Mikulášom, keď sme to nezvládli. Podľa mňa sme po takej sezóne mali právo byť v extralige. Že to nevyšlo, to už neovplyvníme. Mohli sme ovplyvniť výkony, ale iné okolnosti nie.

Čo nám chýbalo, aby sme cez baráž prešli do extraligy?

V druhom zápase asi kúsok šťastia za stavu 1:1. Na 10 minút sme ich zavreli v pásme, ale nedali sme gól. Dali ho oni a momentum sa otočilo na ich stranu. Potom už bolo vidno, že majú viac skúseností. Je to extraligové mužstvo, ktoré hralo celú sezónu ťažké zápasy so Slovanom či s Košicami. My sme, naopak, prechádzali ligou ľahším spôsobom. Keď mali zapnúť, tak zapli a prejavil sa i taktický a troška a hokejový rozdiel. Skúsenosti boli na ich strane.

V uplynulej sezóne si intenzívnejšie pričuchol aj k trénovaniu. Kam v blízkej budúcnosti povedú tvoje kroky – ešte stále hráčskou, či viac už trénerskou cestou?

Hokej mám rád, som zdravý a nič ma nebolí, čo si niektorí 37-roční ľudia nemôžu povedať. Za to som vďačný. Dostal som takú aj takú ponuku a teraz som na rázcestí. Dostal som trénerskú ponuku pri mládeži, ale aj hráčsku v zahraničí. Do konca týždňa sa mám rozhodnúť, takže je to komplikované. Ale zaujímavé.