Jaroslav Markovič: Súčasná kabína spĺňa kritériá správnej partie

Trvalo osem týždňov, kým Jaroslav Markovič opäť vykorčuľoval na ľad v zelenom drese. Jeho dvojmesačnú prestávku od hokeja spôsobila trieštivá zlomenina prsta, ktorú si privodil v zápase Slovenského pohára proti Spišskej Novej Vsi začiatkom septembra.

V stredu 3. novembra naskočil do duelu s Modrými krídlami a zaznamenal víťazný návrat do hry. S 36-ročným útočníkom sme sa rozprávali nielen o jeho rekonvalescencii, ale aj o tretej partii v žilinskej kabíne, o špecifikách samostatných nájazdov či o blížiacom sa pohárovom semifinále Slovenského pohára.

Pred týždňom si sa vrátil do zápasového diania. Chce to veľa sebazaprenia, hádzať sa takto do striel?

Návrat bol náročný. Zranil som sa hneď v prvom zápase v Slovenskom pohári, keď som blokoval strelu. Aká je šanca, že vás puk trafí presne do prsta a úplne ho rozbije? V mojej doterajšej kariére to bolo asi najdlhšie obdobie, keď som počas sezóny bol takto mimo.

Trošku to ešte je v hlave, ale keď znovu hrám, už na to nemyslím. Verím, že operácia dopadla dobre, prst by mal byť správne zrastený. Myslím, že je minimálna šanca, aby sa také niečo zopakovalo. Aj keď, človek nikdy nevie.

Ako si trávil čas od zranenia až do momentu, keď si znovu nastúpil na zápas?

Hneď na tretí deň po zranení ma v Žiline operovali. Potom som týždeň viac-menej iba relaxoval, dával sa dokopy. Následne som päť – šesť týždňov fungoval doma na tréningovom pláne. Na základe aplikácie v telefóne som posielal informácie z tréningu trénerom do Žiliny. Odtrénoval som si svoje na bicykli, nič iné sa nedalo robiť. Bolo to ťažké na psychiku, ale odtrénoval som si svoje a udržiaval sa v akej-takej kondícii. Návrat na ľad však bol ťažký.

V čom konkrétne?

Môžeš bicyklovať a behať koľko chceš, ale prídeš na ľad a je to úplne iný pohyb. Korčuľovanie sa nedá nejako nahradiť mimo ľadu. Hlavne o to teda ide – o inú kondíciu, na ľade.

Potom som mal ďalšie dva týždne s trénerom na ľade. On si to užíval, ja už menej (úsmev). Ale myslím, že sme to zvládli a mohol som nastúpiť na zápas.

V Žiline momentálne hráš tretiu sezónu, v kabíne zažívaš tretiu partiu. Aká je?

Tak, túto som zatiaľ zažil najmenej. Ale chodil som do kabíny aj cez zápasy, porozprávať sa s chalanmi. Niektorí hráči zostali, niektorí sú noví. A stále sa to omladzuje. Ktovie, kde to až skončí (smiech). Je to však zaujímavé. Každá partia, ktorú som tu zažil, mala svoje veľké pozitíva. Určite sa nájdu aj nejaké negatíva, ale to patrí k tomu. Veď dávate dokopy 20 ľudí, je to šport. Myslím si však, že prvý, druhý aj súčasný tretí kolektív spĺňa kritériá, ktoré má mať správna partia. Je to dobre poskladané.

Si jedným z najskúsenejších hráčov v tíme. Ako vychádzaš s mladými chalanmi, aký máš s nimi vzťah?

Je to zvláštne. Niektorí majú 18 rokov, ja mám raz toľko. Títo hráči majú úplne iné zmýšľanie. Keď chcú, snažím sa im poradiť. Keď nie, tak sa im do toho „nemiešam“. Ide o generáciu, ktorá má inú hlavu, ako sme mali my, ako mali predošlé generácie. Ale myslím, že spolu vychádzame v pohode. Keď chcú, poradím im, keď treba, trošku zvýšim hlas. Je tam vzájomný rešpekt – ja rešpektujem, že sú úplne iná generácia a oni rešpektujú moje „šediny“.

Domáce zápasy si sledoval z nadhľadu, z tribúny. Ako sa ti pozdávala hra Vlkov?

Je to úplne iný pohľad, človek to zvrchu vníma inak ako z ľadu. Chalani sa ma potom pýtali na nejaké veci, tak som im odpovedal, poradil, povedal, ako som to videl ja. Pozerať to z tribúny ma však veľmi nebavilo, radšej by som bol dole.

Naša hra mala svoje pre aj proti. Vo väčšine zápasov mužstvo ukázalo, na čo je pripravené a hralo taký hokej, aký chceme ako Žilina hrať.

Zatiaľ si odohral dva zápasy, v oboch prípadoch na krídle s Ondrejom Mikulom. No zatiaľ čo v stredu nastúpil pri vás Samo Rehák, v piatok to už bol prvý útok so Šimonom Petrášom. Aká je tvoja pozícia v tíme?

Pred zranením som mal nastupovať zo „závetria“ s mladými chalanmi. Teraz som sa vrátil a, úprimne, bol som v šoku. V prvom zápase to bolo náročné. Vo štvrtok ráno prišiel tréner so zmenami v zostave a zostal som absolútne zaskočený, že mám nastúpiť v prvom útoku proti Topoľčanom, jednému zo silnejších súperov.

Pred sezónou sme sa bavili o mojich úlohách a tie sú teraz trošku iné, ako si možno niektorí myslia. Ja som ich akceptoval a budem sa snažiť čo najviac naplniť to, čo chce odo mňa tréner. Teraz to vyšlo tak, že niektorí chalani vypadli zo zostavy, tak som tam ja. Uvidíme, čo čas prinesie. Ja budem robiť to, čo tréner (odo mňa) chce. Teraz je to tak, že som v prvej päťke, tak sa budem snažiť naplniť jeho očakávania.

Zaujímavým aspektom tejto sezóny sú samostatné nájazdy. Až na jednu výnimku nám zatiaľ veľmi nevychádzajú. Ty bývaš častým aktérom - čím je to špecifické, keď zápas dospeje až do takéhoto rozuzlenia?

S nájazdmi som nikdy nemal problém. Aj teraz, hneď v prvom zápase (po návrate) ma tam tréner hodil. Síce mi to nevyšlo, ale napokon sme ich zvládli.

Je to o tom, kto si verí. A aj keď si neveríš, ale tréner ťa určí, mal by si si vážiť šancu a správne to uchopiť. Čo sa vlastne môže stať? Buď dáš gól, alebo nie. Sú len dve možnosti.

Ide o disciplínu, ktorá musí rozhodnúť o víťazovi. Je to o hlave, o psychike, o tom, ako si veríš. Určite tam svoje zohráva aj kvalita, ale podľa mňa je to viac o hlave, ako o kvalite.

Okrem aktívneho hrania už pomaličky zbieraš aj trénerské skúsenosti pri martinskom družstve žien. Ako hodnotíš spoluprácu so ženami – hokejistkami?

Baby chodili ku mne cez leto do fitka, na letnú prípravu. A potom prišli za mnou, že nemajú trénera, či to s nimi neskúsim. Slovo dalo slovo a prišiel aj ich majiteľ, aby sme to teda skúsili. Ženský hokej som predtým ktovieako nesledoval, ale zaujal ma entuziazmus dievčat. Chcú robiť, nereptajú, makajú. Je to zaujímavá skúsenosť na začiatok kariéry. Uvidíme, ako to pôjde ďalej. Ale celkom ma to baví, chytilo ma to a uvidíme, čo bude v budúcnosti.

Ako sa ti darí zosúladiť trénovanie s hraním?

Ide o amatérsku súťaž, dievčatá trénujú po večeroch dvakrát do týždňa a zápasy sa hrajú cez víkendy. Teraz sme znovu prerušení kvôli covidovej situácii, takže uvidíme, čo a ako bude. Keby náhodou prišlo k  termínovej kolízii, kolega Tomáš Pokrivčák ma dokáže nahradiť. Na prvom mieste je stále Žilina.

V piatok nás čaká špeciálny zápas – semifinále Slovenského pohára proti Košiciam. Ako sa na duel s extraligistom pripravujete?

Je to pre nás výzva. Chceli sme postúpiť do semifinále, to sa nám podarilo. Teraz prídu Košice, klub s neskutočnou históriou, majú dobrú sezónu. Pre nás to bude poriadna výzva, vyskúšať si, na čo máme a či sa môžeme rovnať týmto veľkým súperom z extraligy. Ideme si to užiť, všetci sa na to už teraz tešíme. Neskladáme zbrane už pred zápasom, ideme bojovať o čo najlepší výsledok. Myslím, že to pre nás bude dobrá previerka.