Dominik Rehák: Naďalej chcem žiť hokejom

Je žilinským odchovancom, pokračovateľom známeho hokejového rodu, bronzový medailista zo svetového šampionátu hráčov do 20 rokov. Dominika Reháka však hokejoví fanúšikovia medzi mantinelmi už viac neuvidia. V rozhovore vysvetlil, prečo sa rozhodol ukončiť aktívnu hráčsku kariéru, čo zo života profesionálneho hokejistu mu bude chýbať či akú rolu bude zastávať v našom klube.

Domino, ako došlo k tvojmu rozhodnutiu ukončiť kariéru?

Stalo sa to doslova zo dňa na deň, dostal som totiž ponuku na inú prácu. Myšlienka skončiť s hokejom mi však napadla už dávnejšie. Ale čakal som na ten správny čas, na prípadnú inú ponuku. Nechcel som len tak, z ničoho nič, skončiť, bez toho, aby som mal inú prácu.

Teraz však prišla ponuka od MsHKM Žilina, či by som nešiel robiť trénera. Zároveň budem pôsobiť ako hokejový ambasádor na školách a keďže cez leto som vďaka klubu absolvoval masérsky kurz, oslovili ma kvôli tomu z mládežníckeho klubu aj vedenie Vlkov.

Máš 26 rokov, natíska sa teda otázka, či nie je priskoro na koniec hokejovej kariéry...?

Veľa ľudí sa ma opýtalo to isté. Nechcel som však, aby bolo neskoro. Tak či onak raz človek s hokejom skončí. Keď sa mi naskytol takýto pohodový prechod z hokejového života do civilného, bola by to škoda nevyužiť. Áno, môže to byť skoro. Ale myslím si, že v tomto prípade na veku nezáleží.

Radil si sa s niekým o tomto rozhodnutí?

Poradil som sa s rodinou aj s priateľkou. Zhodli sme sa, že by bolo fajn takto to urobiť a že nič tým nestratím. Takisto som sa o tom rozprával aj s majiteľom klubu. Po všetkých rozhovoroch som sa rozhodol, že toto bude pre mňa správne rozhodnutie.

Ako na to zareagovala kabína a okolie?

Vopred som sa o tom rozprával aj s niekoľkými chalanmi, s ktorými hráme spolu už dlhšie. Viac-menej povedali to isté, čo rodina – že je to fajn príležitosť. Niektorí boli trošku prekvapení, pýtali sa, prečo. Vysvetlil som im situáciu a napokon som sa nestretol ani s jednou negatívnou reakciou.

Čo sa týka okolia, keď som dal na instagram príspevok, že končím, za päť minút som mal asi 20 správ. Tým pádom som bol celý večer s telefónom v ruke a odpisoval (úsmev). Ale všetci mi priali veľa šťastia do nehokejového života.

Tvojou poslednou sezónou teda bola sezóna v drese Vlkov. Ako na ňu budeš spomínať?

Bol to turbulentný rok. Chvíľu som hral, potom nie. Šiel som na hosťovanie do Považskej Bystrice, vrátil som sa, prišlo play-off a finále, ktoré sme, žiaľ, prehrali. Vlci ako organizácia fungujú na veľmi vysokej úrovni. Sú tu profíci, prístup jednotlivých ľudí je úžasný. Jedinou škvrnou bolo to, že sme nepostúpili. Verím však, že sa to podarí v tejto sezóne.

Akým smerom sa teraz budeš uberať?

Bude toho viac. Čo je dôležité, zostanem pri hokeji. To som aj chcel, pretože ma to stále baví a naďalej chcem žiť hokejom. Budem asistentom trénera pri družstvách piatakov a šiestakov. Kedysi som trénoval malých prvákov a druhákov, takže to vnímam ako posun. Môžem sa zas naučiť niečo nové.

Ďalej, budem robiť ambasádora hokeja. Vďaka MsHKM Žilina som absolvoval školenie v Krásne nad Kysucou na rozbiehajúci sa projekt pod hlavičkou SZĽH. S deťmi z miestnych škôl budem chodiť počas týždňa doobeda na ľad a poobede sa im budem venovať v družine, robiť s nimi rôzne pohybové aktivity. Vďaka tomu možno zopár detí zistí, že ich baví hokej a prihlásia sa aj do klubu.

No a napokon, budem pôsobiť ako masér pri mužstve Vlkov aj pri žilinských junioroch.

Na ktorú rolu sa tešíš najviac?

Celkom ma začalo baviť masírovanie. Keď za mnou prídu chalani, že ich niečo bolí alebo majú niečo seknuté v chrbte a ja im pomôžem, poteší ma to. Nečakal som, že ma to až tak chytí. Zároveň sa v tom chcem naďalej vzdelávať, predsa len, som ešte začiatočník. Ale teším sa aj na odovzdávanie skúseností, na to, ako budem malých drobcov učiť korčuľovať a hrať sa s nimi na ľade ako ambasádor.

Ktoré momenty z tvojej hokejovej kariéry ti najviac utkveli v pamäti?

Samozrejme, tie víťazné. Najviac asi MS hráčov do 20 rokov, keď sme boli bronzoví. A potom tých zopár zápasov v KHL.

Čo ti z hokejového života nebude vôbec chýbať?

Bolesť a prehry. Zároveň sa teším, že si budem môcť ísť v zime konečne zalyžovať. Budem si môcť naplánovať aj svoj program, nie len striktne deväť mesiacov dodržiavať všetky možné pravidlá.

A naopak, čo ti bude chýbať?

Určite by mi chýbala kabína, kolektív. Ale keďže budem stále pri chalanoch, toto nehrozí.

A aj hokej samotný. Tento šport mám stále rád a určite si budem chodiť zahrať s hobíkmi. Budem sa snažiť, aby mi chýbalo čo najmenej vecí.

Priezvisko Rehák však v žilinskom hokeji zostáva naďalej. Ako vnímaš kariéru svojho mladšieho brata Samuela?

Určite má na to, aby sa presadil. Dúfam, že už si vstúpil do svedomia, pretože podľa mňa mu ušiel jeden rok, z ktorého mohol vyťažiť viac. Ale verím, že už je mentálne správne nastavený a dá do toho všetko. Prajem mu, aby sa mu darilo, aby mohol hrať dlhšie, ako ja a aby bol úspešnejší, ako ja. Zatiaľ som pred ním, takže má čo robiť (úsmev). Ale dúfam, že ma predbehne.