Brankári sú osobitná sorta, usmieva sa Mikoláš

Hokejový brankár, nadšený cyklista, zanietený kuchár. Viete, o kom je reč? O hokejových i nehokejových témach sme sa tentoraz rozprávali s Marošom Mikolášom.

Žilinský odchovanec začínal s najrýchlejšou kolektívnou hrou už ako škôlkar. Otec ho vzal na hokej, ktorý sa malému Marošovi zapáčil a chcel ho vyskúšať aj on. „Na začiatku som bol hráč, ale akosi som nikdy nevedel pochopiť, prečo všetci idú dopredu a vzadu to nechávajú prázdne. Už vtedy, hoci v hráčskom výstroji, som zostával vzadu a následne mi jednoducho prischlo miesto v bráne,“ približuje.

Na kolektív z mládežníckeho obdobia, ktorý v deviatom ročníku získal titul majstrov Slovenska, spomína rád: „Boli sme výborná partia a tie roky nám veľa dali. Vďaka za to patrí trénerom aj rodičom, ktorí to držali pokope. Vyvrcholením boli spomínané majstrovstvá Slovenska, ktoré sme vyhrali.“

Radšej kopce ako rovina

Dvadsaťpäťročný brankár si okrem materského klubu v minulosti zachytal aj za Považskú Bystricu. V lete sa stal oficiálne prvým podpísaným Vlkom a s jasným cieľom sa vrhol do letnej prípravy. V nej má u mladého športovca významné miesto cyklistika, pri ktorej sa rozhodne nešetrí.

„Jasné, porovnávam sa,“ reaguje na otázku, či na bicykli zvykne hľadieť aj na čísla. „Využívam aplikáciu Strava. Nič neviem robiť ,len tak´, takže keď príde stúpanie, porovnávam sa. Či už sám so sebou, so svojimi predchádzajúcimi výsledkami, alebo s chalanmi, keď ideme viacerí. Sledujem tie časy.“

Zaujímalo nás, či má spomedzi trás, ktoré svojho času križoval i Peter Sagan, nejaké obľúbené. „Mám rád skôr kopce, ako sa dlho vyvážať po rovine. Napríklad, Rakytie nad hradom Strečno, Straník, zo strany od Tepličky či Sačné, kam sa ide u Turia. To sú také žilinské klasiky, asi najznámejšie stúpania v okolí.“

Dodal, že okrem bicykla si prípravu na sezónu rád spestrí napríklad boxom, ktorý je dobrý na dynamickú silu či iným druhom silovej prípravy.

Vyspelé mužstvo

O brankároch zvyknú hráči tvrdiť, že sú iní. Ako takéto tvrdenie vníma Maroš? „Je to pravda,“ odpovedá s úsmevom. „Brankári sú osobitná sorta. Hokej je kolektívny šport, ale my sme vlastne individuálni športovci v kolektívnom športe. Takže musíme byť trošku svojskí. Je to psychicky veľmi náročné, preto brankári musia byť trošku uzavretí.“

Pochvalne sa však vyjadruje na adresu svojich súčasných spoluhráčov, ktorí sa v zanedbávaní defenzívnych povinností ani prinajmenšom nepodobajú na tých z jeho detských čias: „Náš tím vnímam ako vyspelé mužstvo. Zatiaľ nebolo veľa zápasov, ale v tých, čo sme odohrali, si chalani plnili svoje povinnosti. Dúfam, že takto, zodpovedne, budeme pokračovať aj naďalej.“

S žilinským rodákom sme načali ešte jednu tému, ktorou je zdravá strava. „Keďže profesionálne športujem, hľadal som cesty, ako sám sebe pomôcť. Skúšal som, čo mi vyhovuje a čo nie. Zároveň sa to pre mňa stalo hobby. Myslím, že každý by sa tomu mal venovať. Správne stravovanie mi pomáha lepšie regenerovať a cítiť sa lepšie. A to nielen v športe, ale aj v bežnom živote,“ hovorí.

Venuje sa nielen študovaniu tejto témy, ale aj tvorbe príspevkov na sociálne siete a samotnému vareniu. „Som náročný na to, čo do seba dám a zároveň ma to baví. Je teda pre mňa efektívne, keď si varím sám. Čo sa týka sociálnych sietí, keď ide o fotku, o bežný obsah, trvá to, samozrejme, kratšie. Ale keď ide o príspevok založený na informáciách, vytvoriť taký môže zabrať aj dve hodiny,“ uzatvára.